Živnostník, ktorý si veril a chcel vydržať, má v Zlatých Moravciach dobré meno

Otvoríte noviny, hľadáte rady pre biznis dnešných dní a dočítate sa, aká je kríza príležitosť a ako sa na ňu všetci tešia. Zároveň však prepúšťajú, šetria na reklame a zastavujú rozbehnuté projekty. Ale nájdu sa aj podnikatelia, ktorí sa ťažších časov nezľakli.

Augustín Dobiš je živnostník, ktorý má v Zlatých Moravciach pekáreň, cukráreň, predáva kvety a k tomu má aj obchod s drogériou. Dobre sa mu žije, dalo by sa povzdychnúť, ale Augustín sa na to pozerá inak. Podniká takmer dvadsať rokov, ale až ostatných päť rokov je, ako vraví, ako-tak v zisku a už nemusí mať od banky žiaden úver. „Doteraz sme stále len ,museli‘, teraz už môžeme začať rozmýšľať, čo budeme. Prvých dvadsať rokov bolo o tom, čo treba spraviť, kúpiť, opraviť. Keď sa poctivo, slušne podniká, je to tak,“ ponúka svoj názor na biznis podnikateľ zo Zlatých Moraviec. Na živnosť nedá dopustiť a hoci ho už mnohí presviedčali, aby si podnikanie prehodil na eseročku, zatiaľ váha. Živnostník ručí celým svojím majetkom, eseročka len do výšky základného imania. Živnosť je väčšie riziko, pre A. Dobiša však zároveň záruka poctivosti.

PLÁTANIE DIER. Na recesiu, ktorej sú dnes plné médiá, reaguje spýtavo. „Kríza? My sme už prežili inakšie krízy. Toto nie je kríza, veď sa máme lepšie ako pred niekoľkými rokmi.“ A pridá hneď pohľad živnostníka na problémy, s ktorými sa stretáva, odkedy začal podnikať, teda od deväťdesiatych rokov. „Niekedy sme platili 24-percentné úroky z úverov, 48 percent dane, k tomu odvody a bolo treba mať aj na platy zamestnancov. Čudujem sa, že sme tú ťažkú dobu prežili. Živnostník navyše neustále láta diery. Treba vymeniť stroj za dva milióny, ďalší za tri, ďalšie milióny za pec na chlieb. Zarobte na to a pritom dávajte ľuďom peniaze, plaťte odvody. Treba dvor prerobiť, predajňu opraviť. Ak by som mal len tie peniaze, ktoré som dal na úrokoch alebo lízingových preplatkoch, som ďaleko vpredu. Ale nikto neprišiel za nami, že ste podnikatelia, zamestnávate desiatky ľudí, dostanete výhody.“

A spravodlivo sa rozčuľuje aj na tom, ako každá vláda na živnostníkov kašle, hoci zamestnávajú ľudí a tvoria podstatnú časť ekonomiky. Krúti tiež hlavou nad myšlienkou podporovať firmy, ktoré majú problémy prežiť, aby neprepúšťali ľudí. Oni dostávajú podporu, ale tie, ktoré fungujú a zamestnávajú ľudí, nedostanú nič.

Priznáva však, že nejaké dôsledky recesie cítiť je. Ľudia si skôr rozmyslia, čo kúpia. Čo to pre podnikateľa znamená? „Že musíme znovu viac robiť. Ísť do iného sortimentu, obzerať sa, čo robí konkurencia, prispôsobiť sa rýchlo trhu. Do reklamy sme doteraz nemuseli dávať peniaze, teraz už pripravujeme reklamu na autá, tašky, nové výklady. Musíme spraviť špecializovanejšiu predajňu, viac pekárskych vecí, kútik pre deti, dopekanie, aby tam viac voňalo, pridať zákazníkovi nový komfort. Stále musíme byť v pohybe.“

Aj nových podnikateľských plánov má niekoľko, ale v médiách ich spomínať nechce.

KVETY NA PRIVÍTANIE. Augustín sa rozhodol podnikať ešte za socializmu. Keď bol na montážach v Sýrii, privoňal k inému svetu. Na satelitných kanáloch videl, ako sa žije inde, a pochopil, že všetko je to inak, ako sa u nás tvrdilo. Keď sa vrátil, rozhodol sa pestovať kvety a zeleninu. Mal s tým už trochu skúsenosti, bolo to povolené, a tak si dovtedy aspoň privyrábal. Keď sa tomu rozhodol venovať naplno, prišiel na obecný úrad. „Hovorím im, že budem pestovať kvety a zeleninu. Zareagovali: ,A čo potom budete? Kulak, maloroľník?‘ Nevedeli, ako ma majú nazvať. Dva týždne sa nič nedialo, ale robiť sa muselo, lebo byť nezamestnaný bol trestný čin. Ale na úrade mi nevedeli dať potvrdenie, že čo vlastne som,“ spomína na podnikateľské začiatky, dnes už s veľkým úsmevom. Na to prišla revolúcia a 17. november problém vyriešil. A. Dobiš už vtedy vedel, že chce robiť niečo trvalé, nie len sezónnu prácu zameranú na pestovanie zeleniny a kvetov. „Vedel som urobiť všetko – od elektriky, ktorú som študoval aj na vysokej škole, stolárčinu, dvere, okná, pestovať zeleninu, zavárať. Takže som sa nebál, že sa nechytím dákej roboty alebo sa neuživím. Jednoducho som si veril.“

Ale spomína, že keď si zobral prvý úver 150-tisíc korún na vykurovanie skleníka, mama týždeň plakala, že čo budú robiť. „Veď vtedy za to boli tri autá,“ porovnáva.

ZASIAHLA NÁHODA. Teta, ktorá mala vyše osemdesiat rokov, dostala po reštitúcii pekáreň. A čo stará pani s novou pekárňou? Vedela, že Augustín má nejaké skúsenosti s podnikaním, tak ho požiadala, či by jej nepomohol sa o to postarať. Pomohol, hoci o pekárčine nevedel vôbec nič. „V podstate to prebiehalo tak, že Zdroj jej 28. júna odovzdal cukráreň a 1. júla pekáreň. Dovtedy bol objekt zamknutý, ani sme sa tam nemohli ísť pozrieť. Hore bola zasadačka, kde ľudí prepúšťali, a ja som ich dole v jednej komôrke prijímal. Dovtedy som nemal ani jedného zamestnanca a zrazu som ich mal okolo päťdesiat. V jeden deň. Nemali sme ani korunu.“

Predajňa vedľa pekárne, ktorá predávala jej výrobky, však patrila inej rodine, ochotnej biznis predať. A. Dobiš rýchlo pochopil, že ak má pekáreň, je mu nanič, pokiaľ nemá miesto, kde môže výrobky predávať. Tak obchod prikúpil, hoci pôvodná ponuka predávajúcich sa zvýšila počas niekoľkých dní na trojnásobok. Zobral úver a ďalšiu časť vyplatil v splátkach. A keď sa naskytla možnosť prikúpiť ešte obchody, ktoré v rámci jedného objektu tvorili celok, rozhodol sa investovať aj do nich.

A zasiahla opäť náhoda. „Kamarát chcel otvoriť v Trnave drogériu, nakúpil tovar, ale napokon mu nepredali objekt. Nevedel, čo s tým. Hovorím, ja tu mám prázdny obchod, privez to sem. Tak sme spravili drogériu.“ Funguje dodnes.

PÄŤDESIATCENTOVÁ MAŠKRTA. Cukráreň Dobišovcov dnes patrí medzi niekoľko najlepších na Slovensku. Hrdý majiteľ má na stene v kancelárii ocenenia z cukrárskych súťaží Coba. „Keď sme s cukrárňou začínali, museli sme všetko komplet prerobiť. Vyhádzali sme tiež prášky, ktoré tu zostali. Chcel som robiť kvalitné zákusky, aké robila mama. Vajíčka, maslo. Žiadne prášky.“

Dnes minú za týždeň štyri- až päťtisíc kusov vajec. Kvalita sa však na konečnej cene sotva zobrazí. „Na Slovensku môže stáť zákusok pol eura. Kúpna sila ešte nie je vyššia. Ale prejdete za hranice a v Rakúsku nájdete taký istý zákusok od 2,60 do 3,50 eura. Tam je rozdiel v brandži, ktorú robíme v našich podmienkach. Ešte stále zaostávame za Západom. Ale rakúsky pekár a cukrár má také isté stroje ako my, aj špeciálne prípravky a cestá, ktoré väčšinou kupujeme v Rakúsku alebo v Nemecku. Ale zahraničný dodávateľ strojov nám nespraví cenu, pretože sme zo Slovenska.“

VIDIEŤ A VYDRŽAŤ. „Mám dar od Boha, že vidím veci dopredu. Viem si dať do súvisu, čo s čím a ako. Preto sme možno aj prežili – lebo mám videnie a cítenie pre podnikanie,“ uvažuje nad filozofiou biznisu A. Dobiš. Podľa neho to musí mať človek dané. „V prvom rade musí mať vedomosti. Pretože ak ich nemá, musí zamestnať múdreho a ten ho za rok oklame. Potom musíte chcieť. A za tretie musíte vydržať. Keď nevydržíte v jednom fachu a nevytvoríte si základ, zákazníci neprídu.“ O tom, že takýto prístup má zmysel, sa naposledy presvedčil, keď pri prechádzke mestom začul rozhovor dvoch dám, pričom jedna druhej spomínala, ako „ide kúpiť chlieb k Dobišovi“.