Akcie na burzách v USA mali najhorší štvrťrok od roku 2002, keď sa skončilo posledné obdobie medvedieho trhu. Negatívna nálada scvrkáva bohatstvo investorov a upriamuje pozornosť aj na správcov investícií. Tí zarábajú svoje percentá bez ohľadu na to, čo prinesú klientom. V mimoriadnej téme sa na špecifiká, pozadie a výhľad fondového priemyslu pozrel minulý mesiac britský ekonomický magazín The Economist. 


Spravovanie peňazí je odborná služba a nemá byť zadarmo, o tom sa nebude zrejme sporiť nik. Ale problém je, ak správca nedokáže klientovi zarobiť ani toľko, čo si sám za takéto služby vypýta. Nákladom fondov sa pravidelne venuje aj TREND. A zistenia sú občas znepokojivé. Ani slovenský klient niekedy nezíska zo svojich peňazí taký výnos, ktorý by pokryl povinné platby správcovi (TREND 31/2007).


Trh nefunguje. „Predstavte si biznis, v ktorom vám ľudia zveria peniaze, aby ste sa o ne starali, a platia za to. To nie je všetko, vaše poplatky stále stúpajú, hoci vaša práca nestojí za nič. Znie to perfektne. Taký biznis existuje. Volá sa správa podielových fondov,“ začína rozprávanie Economist.


Hodnota všetkých profesionálne spravovaných peňazí na konci roka 2006 bola 64 biliónov amerických dolárov. Poplatky v biznise každoročne rastú zhruba o 15 percent. V podmienkach trhovej ekonomiky by akýkoľvek priemysel s týmito parametrami prilákal konkurenciu, ktorej príchod by tlačil výnosy nadol.


Ale to sa v tomto prípade nedeje. Zisková marža v priemere predstavuje 42 percent. Ako je to možné? Čiastočne preto, že fondoví správcovia si nekonkurujú cenou, ale výkonnosťou fondov. Investor si nemôže byť istý ani radou sprostredkovateľov, pretože tí často dostávajú podiel na správcovej provízii. Preto majú len malý záujem, aby odporúčali a predávali lacnejšie alternatívy.


Správcovia sa marketingu radi zbavujú, aby sa mohli sústrediť na manažovanie portfólií. Ale to ich potom robí závislými od dobrej vôle predajcov. Ďalší okamih je, že klienti sú z množstva produktov zmätení. Správcovia investujú do marketingu, čo produkt na jednej strane predražuje. Na druhej strane klient siaha po tom, čo pozná, ale to nemusí byť zákonite najlepšia voľba.


Za čo vlastne investori platia? Za štvrťstoročie od 1980 do 2005 index S&P 500 narástol ročne o 12,3 percenta. Priemerný akciový fond v tom istom období zarobil 10 percent, ale klient zarobil, „vďaka“ jeho tendencii kupovať po náraste a predávať po poklese, len 7,3 percenta. Medzitým sa fondovému biznisu darilo, rast private equi-
ty a hedge fondov viedol k rozšíreniu provízií závislých od výkonnosti a vytvoril novú triedu miliardárov. Lenže to sa nezmení, ak si klienti neuvedomia, že vyššie poplatky neznamenajú aj ich vyššie zisky.


Problém. Jeden z najväčších problémov biznisu sú samy finančné trhy. Ich kolísanie a nepredvídateľnosť. Druhý problém je, že v tejto sfére nie je väčšia veľkosť výhoda. Preto sa ani správcovia vo veľkom nespájajú. Manipulovať s obrovským majetkom sa môže manažérovi vypomstiť, pretože pohne cenou vo svoj neprospech.


Predovšetkým v USA, ale tiež v západnej Európe sú práve pre drahú správu fondov už niekoľko rokov populárne ETFs (Exchange Traded Funds), ktoré kopírujú indexy. A namiesto niekoľkých percent stoja niekoľko desatín percenta. Jedine na tomto poli konkurencia funguje a cenu tlačí nadol. Na druhej strane sú vzmáhajúce sa hedge fondy a private equity, ktorých stratégie klientov lákajú a tí sú ochotní platiť zas až neštandardne veľa. Jeden z trendov je, že všetky prístupy, naoko aktívny fondových manažérov, pasívny v ETFs a agresívne aktívny v hedge fondoch, sa prelínajú. Niečo tak z toho má aj radový investor. Ten sa k ETFs dostane ťažko, pretože distribútori mu takýto lacný produkt ospevovať nebudú. A na hedge fondy či private equity nemá dosť peňazí. 


Náklady slovenských fondov za minulý rok správcovia ešte len začnú zverejňovať. Už teraz je jasné, že výsledky za minulý rok nepotešia. Kríza na trhoch sa podpísala negatívne pod výsledky, zatiaľ čo správcovia svoje služby nezlacňovali.