Sú ľudia, ktorí by si v dotazníkoch do rubriky povolanie mohli písať profesionálny akcionár. Obchádzajú valné zhromaždenia akciových spoločností, znepríjemňujú život majoritným vlastníkom akcií. Často vystupujú ako ukrivdení, ale správajú sa ako vydierači. Obe skupiny neradi priznávajú skutočnosť, že ide najmä o peniaze, sú však spokojní, keď ich získajú.

Malí a veľkí akcionári sa najčastejšie nemajú radi. Príležitosťou na prejavenie „náklonnosti“ nemajú veľa, stretávajú sa zvyčajne len raz za rok. Mesiace máj a jún sú sezónou valných zhromaždení. Vzťahy medzi akcionármi vymedzuje niekoľko paragrafov Obchodného zákonníka. V ideálnom svete by to zrejme stačilo. V realite veci fungujú inak, zákony nedokážu prinútiť ľudí k slušnosti, férovosti alebo dodržiavaniu morálnych zásad. Je dobré, že sa o to ani nepokúšajú a je zlé, že tento stav si časť ľudí vysvetľuje ako osvedčenie pre darebáctvo.

Pozostatkom kupónovej privatizácie sú malí akcionári. Niektorí už zabudli, že nejaké akcie vlastnia, viacerí ich, naopak, skupovali... Ostali však malými, lebo ich vplyv v spoločnosti, ktorej základné imanie sa v niekdajších korunách vyjadruje v sto miliónoch, ostal zanedbateľný, hoci za akcie možno dali celoživotné úspory. Existuje ešte jeden druh ľudí, ktorí sa objavuje na valných zhromaždeniach. Dalo by sa im hovoriť zastupujúci akcionári. Obstarajú si splnomocnenia od iných akcionárov a „bojujú“ za ich záujmy. Hoci to nerobia zadarmo, motívom je viac pasia z hry ako peniaze.

Vojny tiché a skryté

Pravda je, že hoci fungovanie akciovej spoločnosti pripomína demokraciu, najčastejšie je to nadvláda väčšiny. Účastinár, ktorý hlasuje s málo hlasmi, má minimálnu šancu presadiť iný názor proti väčšine. Košický advokát Vladimír Gürtler tvrdí, že ak je majorita neseriózna a chce mať viac, ako jej prislúcha, tak to často robí na úkor minoritných akcionárov. „Keďže väčšinový akcionár má vplyv na riadenie spoločnosti, dokáže tých malých zatlačiť do defenzívy a ťažiť z ich slabosti,“ vysvetľuje. V. Gürtler je známy, že v deväťdesiatych rokoch vystupoval ako bojovník za práva menšinových akcionárov. Robil to systematicky a sympaticky. Pravda, zaznamenal viac morálnych ako finančných víťazstiev.

„Myslím si, že to malo význam. Dnes sa už drobní akcionári sústreďujú najmä na to, aby prinútili majoritného účastinára kúpiť ich cenné papiere za čo najvyššiu cenu,“ pripomína advokát a zdôrazňuje, že prostredie je teraz veľmi nevypočítateľné. „Každý na každého môže podať žalobu, hoci aj neoprávnenú. Pri stave slovenskej justície sa môže stať, že prehráte na 99 percent jasnú vec, a aj opačne, vyhráte, hoci ste nemali. Dovolím si tvrdiť, že super urobená žaloba má šancu uspieť 50 ku 50,“ vysvetľuje V. Gürtler a spomína, ako prehral súd, keď napadol predaj akcií košických VSŽ zahraničnému investorovi. „Myslím si, že to bol podvod. Audítori preúčtovali veci a zrazu kleslo čisté obchodné imanie. Všetko som na súde dokázal, sudkyňa uznala, že zákon bol porušený, ale pretože mám iba tridsať akcií, tak som nepodstatný. Bolo to ešte pred novelou Obchodného zákonníka. Dnes už je upravený zákaz zneužitia majority i minority,“ hovorí V. Gürtler a tvrdí, že v názore na rozhodovanie súdov je stále skeptický.

Ničomníci?

Princípy fungovania akciovej spoločnosti sú také priezračne jednoduché, že sa ich mnohým nepodarilo pochopiť. Je len málo zábavné počúvať, ako manažéri a majoritní vlastníci veľkých firiem pohŕdajú malými akcionármi a považujú ich za príživníkov. Ostentatívne dávajú najavo, že kým oni vo firme drú a potia sa, malí akcionári len poberajú dividendy. Len zriedka si spomenú na to, že k fabrike prišli v politicky riadenej privatizácii a z vlastného vrecka zaplatili zlomok skutočnej ceny. Navyše sa nechávajú oslavovať za to, že firmu nerozkradli... Lebo aj to sa stávalo.

Prirodzene, ani minoritní akcionári nie sú anjeli, ktorí nezištne investovali do akcií spoločnosti. Vedia byť nepríjemní, ak vidia, že veľkí vlastníci neváhajú robiť podrazy. V. Gürtler opísal jeden z postupov, ktorý sa v praxi objavuje. „Ak máte v spoločnosti napríklad 55 percent a svojich ľudí v orgánoch firmy, tak veci zorganizujete tak, aby ste sa nemuseli deliť. V spoločnosti, kde ovládate len 55 percent, zostane len malý zisk, lebo ho väčšinu prevediete na inú firmu, ktorú ovládate na sto percent,“ vysvetľuje advokát s poukazom, že hoci je to neférové, často sa to ťažko dokazuje.

Príklad zo sveta

To, o čo sa slovenskí minoritní akcionári občas iba pokúšajú, je vo svete prepracovaný postup, ktorému sa hovorí greenmailing. Skupina akcionárov sa snaží nakúpiť čo najviac akcií spoločnosti, aby mohli ovplyvniť rozhodovanie predstavenstva. Situácia pripomína nôž na krku, lebo ide o to, aby firma od skupiny odkúpila vlastné akcie, samozrejme za vyššiu cenu.

Hoci zákony väčšiny krajín poznajú takzvanú ohlasovaciu povinnosť, predsa sa minoritným akcionárom občas útok podarí. Ohlasovacia povinnosť určuje, že každý, kto získa podiel (päť až dvadsať percent) v jednej spoločnosti, musí to oznámiť ostatným akcionárom, spoločnosti a trhu.

Jedným z najčastejšie spomínaných je prípad Saula Steinberga z roku 1984. Podarilo sa mu získať 11,1-percentný podiel vo firme Walt Disney Productions pri cene 63,25 dolára za akciu, na čo vyhlásil, že má záujem odkúpiť od ďalších akcionárov 49-percentný balík pri cene 67,50 až 72,50 dolára za jednu akciu. Netajil sa tým, že po ovládnutí spoločnosti chce vymeniť manažment. Celá kauza sa skončila napokon veľmi prozaicky – firma odkúpila od S. Steinberga jeho podiel. Získal zaň zhruba o 60 miliónov dolárov viac, než za koľko ho kúpil. Veľa slávy si však neužil, lebo o niekoľko rokov jeho firma skrachovala.

Na valných zhromaždeniach akciových spoločností sa objavuje čoraz menej „profesionálnych účastinárov“. Atmosféra deväťdesiatych rokov vyšumela, na trhu sa už nepohybujú postavy ako napríklad Robert Blažek, ktorý na valných zhromaždeniach spoločnosti Jacobs Suchard Figaro zastupoval akcionárov s 19 percentami hlasov a vehementne bojoval s väčšinovým majiteľom. Pražský právnik vyprovokoval niekoľko komplikovaných sporov. Napokon firma odkúpila takmer všetky vlastné akcie za cenu, ktorú aj malí akcionári považovali za korektnú.

Iba dva prípady

Zákony dnes majoritným vlastníkom umožňujú zbaviť sa malých akcionárov, čo je, paradoxne, pravdepodobne najvyšší možný stupeň ochrany menšiny. Existujú predpisy, ktoré určujú postupy pri dobrovoľných alebo povinných ponukách na odkúpenie akcií. Napokon sa do práva dostal aj inštitút vyvlastnenia či vytesnenia, čo je voľný preklad pre techniku squeeze out. Analytik Vladimír Bačišin hovorí: „Vytesňovanie má zmysel len vtedy, ak sa majoritný nemôže dohodnúť s minoritnými akcionármi na odkúpení akcií. Príčinou je buď to, že akcionár nechce predať svoje akcie, lebo má dôvod si ich ponechať ako svoju investíciu, alebo ponúkanú cenu nepovažuje za primeranú.“

Právo výkupu znamená, že ak akcionár získa v spoločnosti 95-percentný podiel na základnom imaní, môže zvyšok akcií dokúpiť. Malým účastinárom tak vznikne povinnosť predať.

Podľa Jany Kováčovej z Národnej banky Slovenska sa tento postup uplatnil na Slovensku zatiaľ iba v dvoch prípadoch. NBS udelila dva súhlasy na uplatnenie práva výkupu. Prvý bol v roku 2007 pre spoločnosť Dopravoprojekt v Bratislave a druhý súhlas získala Liptovská mliekareň v Liptovskom Mikuláši. J. Kováčová si nemyslí, že pre postup existujú legislatívne prekážky, skôr sa prejavuje náročnosť podmienok, ktoré musí spoločnosť pred uplatnením vytesnenia splniť.

„Technika squeeze out je dobrá, keby bola reálne vykonateľná. Slovenské zákony v spojení so súdnou mocou sú síce fajn na papieri, ale pri praktickej realizácii vypláva na povrch, že sa to nedá. Niekedy mám pocit, akoby sa zákony zámerne robili chybne. Uznávam, že zákon nemôže pojať všetky situácie, ale na to sú tu súdy. A tie sú, aké sú,“ hovorí V. Gürtler.

Problémom vzťahu malých a veľkých je najčastejšie schopnosť priznať si, že najvyšším záujmom akcionára je zisk. Nie všetci, čo idú tvrdo za profitom, sú nenažranci a nie všetci, ktorí sa tvária ako sociálni, sú naozaj svätcami.

Foto - SITA/Marián Angelovič

© 2009 TREND Holding, spol. s r.o.